Kdesi za kopcom, kde sa cesty krútili ako špagety, žilo jedno Motovidielko.
Bolo hlučné, lesklé a stále sa niekam ponáhľalo. Ako keby mu niekto vnútri navinul pružinu a zabudol povedať: „Stačí.“
„Všetko je na predaj!“ trúbilo si samo pre seba.
„A keď niečo nie je… stačí pridať viac peňazí!“
Problém bol len jeden.
Motovidielko malo plné vrecká sľubov… ale prázdnu peňaženku.
Keď prechádzalo krajinou, zastavovalo sa pri všetkom, čo sa mu zapáčilo:
Pri stromoch: „Koľko stojíte?“
Pri ľuďoch: „Za koľko zmeníte názor?“
Pri zemi: „Predám sa, kúpim sa… a idem ďalej!“
Všetci naň pozerali trochu zmätene. A trochu unavene.
A vtedy sa objavila Omrvinka.
Sedela na kamienku, pokojná, s rúčkami na srdiečku – akoby počúvala niečo, čo sa nedá kúpiť ani ukradnúť.
„Ahoj,“ povedala ticho.
„Prečo si taký hlučný?“
Motovidielko sa nafúklo ako balónik.
„Lebo môžem! Lebo mám peniaze! Lebo si môžem kúpiť, čo chcem!“
Omrvinka sa usmiala. Nie posmešne. Láskavo.
„A máš aj niečo, čo sa kúpiť nedá?“ spýtala sa.
Motovidielko zaváhalo.
Prehrabalo sa vo vreckách. Našlo účtenky. Sľuby. Dlhy. A jeden malý gombík z kabáta, ktorý ani nevedelo, odkiaľ má.
Ale nič teplé.
„Hm… a koľko stojí rešpekt?“ spýtalo sa potichu.
„A dôvera?“
„A domov?“
Omrvinka vstala a povedala tak jemne, že aj vietor stíchol:
„Tie sa nekupujú. Tie sa pestujú.“
Motovidielko zostalo ticho. Prvýkrát v živote počulo ticho. A zistilo, že bez neho je len hluk.
A tak si sadlo vedľa Omrvinky.
Nevytiahlo peniaze. Lebo ich ani nemalo.
Ale vytiahlo otázku.
A to bol začiatok cesty, ktorá sa nedá kúpiť. 💛