Omrvinka raz našla v tráve čarovnú paličku.
Nebola veľká ani lesklá. Ale keď sa jej dotkla, zem pod ňou ožila.
Tam, kde bola suchá pôda, vyrástla tráva.
Tam, kde bolo ticho, objavil sa spev.
A kde bol smútok, objavil sa dych nádeje.
Omrvinka sa zaradovala.
„Takúto paličku by mal mať každý,“ pomyslela si.
No potom uvidela niečo, čo jej stiahlo srdiečko.
Niekto tú istú paličku držal pevne v ruke.
Nie jemne. Ale kŕčovito.
A namiesto toho, aby ňou premenil púšť na záhradu,
udrel ňou iného po hlave.
Omrvinke sa do očí nahrnuli slzy.
Nie od hnevu. Od smútku.
Potichu povedala:
„Je to ako nájsť čarovnú paličku,
ktorá dokáže premeniť púšť na záhradu,
a použiť ju namiesto toho na to,
aby sme ňou niekoho udreli.“
Pochopila vtedy niečo veľmi dôležité:
že sila sama o sebe nie je ani dobrá, ani zlá.
Rozhoduje len to,
čo v sebe nesie srdce a ruka, ktorá ju drží.
A tak Omrvinka položila paličku späť na zem.
Nie preto, že by sa jej bála.
Ale preto, že vedela,
že skutočná čarovná sila
nikdy nepotrebuje ublížiť,
aby dokázala, že existuje.